Poďme sa rozprávať o psychickom zdraví.

Pred pár dňami som videla toto video, čo mi pripomenulo, že som asi tak pred mesiacom chcela napísať tento článok. Ups. Ale radšej neskoro než nikdy, nie? 

Mentálne zdravie je rovnako dôležité ako zdravie fyzické, ale naša spoločnosť si to moc neuvedomuje. Veľmi sa to podceňuje, nerozpráva sa o tom, nie je toľko miest, kde ľudia nájdu pomoc a keď aj sú, nie sú dostatočne známe. Považuje sa to za hanbu, slabosť (tak ako emócie celkovo, hlavne u mužov), ľudia sa boja  vyhľadať pomoc aj preto, že sa boja, že ich ľudia budú považovať za bláznov a podobne.
Podľa NHS (zdravotníctvo v Británii) 1 zo 4 dospelých a 1 z 10 tínedžerov a detí trpí psychickými problémami. V rokoch 2018-2019 skoro 380 000 detí a dospelých (čo je cca 36,1%) diagnostikovaných s psychickým problémom.
Čo sa týka Slovenska, našla som tento článok a vyberám z nej túto časť: V psychiatrických ambulanciách bolo v roku 2017 uskutočnených 1 800 277 vyšetrení s diagnostikovanou psychickou poruchou. Vyšetrených so stanovenou diagnózou bolo celkovo 374 167 osôb (159 392 mužov a 214 775 žien). V roku 2017 bola psychická porucha zistená prvýkrát v živote celkovo u 71 274 pacientov (130,9 na 10-tisíc obyvateľov). Detí do 14 rokov s poruchou zistenou prvýkrát v živote bolo 5 386 (63,4/10-tisíc obyvateľov).

Toto je obrovský problém a ako spomínam, spoločnosťou veľmi preceňovaný. A čo je najhoršie, nerozpráva sa o tom. Napríklad depresiu spôsobuje chemická zmena v mozgu. Môže to postihnúť doslova každého z nás počas celého života a čísla stúpajú.
V prvom  rade by som sa chcela vyjadriť k deťom  a tínedžerom. Neraz som videla ľudí povedať, že Aké už problémy by oni mohli mať? Určite si to vymýšľajú, nech si počkajú  na dospelosť, platenie daní, staranie sa o rodinu a podobne. A ja by som tých ľudí najradšej preplieskala. Nezáleží na dôvode, alebo či iní ľudia to považujú za relevantný dôvod depresie, úzkosti či iných problémov. Dôležité je, ako sa ten človek cíti a niečo, čo človek A môže považovať za najväčšiu a najzbytočnejšiu blbosť, môže byť tým najväčším problémom pre človeka B (plus pamätajte, zmena chemických látok v mozgu). 

Ja si pamätám, že keď som mala tak 12, plieskala so mnou puberta (ďalšie obrovské psychické a hormonálne zmeny), úplne som žila zo Superstar. No a my sme mali malý byt, kde sme žili štyria, telku sme mali v obývačke, mamina po večeroch pozerala všetko možné a navyše to bolo v nedeľu večer, ja som musela vstávať na druhý deň do školy a tak som mohla pozerať až sobotňajšiu reprízu. Všetci moji spolužiaci to pozerali, rozprávali sa o tom a ja som to proste nemohla pozerať v rovnakom čase. Preplakala som kopu nocí, neznášala som celý svet a podobne. Dokonca som bežne premýšľala nad samovraždou (respektíve som si ju predstavovala, hoci som vedela, že by som to neurobila), čo som raz aj vykričala mame počas hádky. Mamu som videla plakať asi 2x v živote, toto bol jeden z tých dvoch razí. A ja som si vravela, že už nikdy o takom niečom ani premýšľať nebudem, pretože až do vtedy som si neuvedomovala, čo by to spravilo mojim rodičom.
Každopádne, moja pointa je, teraz je to pre mňa úplne stupídny dôvod, ale vtedy to bola pre mňa najdôležitejšia vec na svete.

Spomínam to už tretíkrát v tomto článku - najväčším problémom je, že sa o tomto nerozpráva. A ľudia sa cítia sami. A to je dôvod prečo píšem tento článok, porozprávať vám o mojich skúsenostiach s depresiou a úzkosťou. (Mami, tati, ak toto čítate, prepáčte.)
Minulý rok bol najhorší rok môjho života. Párkrát som to na blogu načrtla, ale nehovorila som o tom. V marci sme sa rozišli s mojim prvým frajerom, do ktorého som bola veľmi zamilovaná, takže depresie začali tam, ale pokračovalo to školou. V apríli sme mali strašne veľa zadaní (eseje, reporty), čiže to bolo hrozne veľa stresu, keď som dokončila to, musela som intenzívne hľadať prácu, lebo mi dochádzali peniaze. A nedarilo sa mi nič nájsť. Takže finančný stres. V júni zomrela jedna z mojich najlepších kamarátok, s ktorou sme sa poznali skoro 16 rokov. Mala len 21 a bolo to veľmi nečakané. Leto bolo viac-menej v pohode, aj keď mi rodičia oznámili, že sa rozvádzajú. Nebolo to prekvapivé, ale už sa to kopilo s ostatnými vecami. V septembri som sa potom sťahovala z intráku, hľadala byt, novú robotu. Plus som ešte stále nezaplatila celú sumu za intrák, takže mi stále volali a písali z firmy na dlhy. Nemohla som ísť na Vianoce domov (práve kvôli peniazom), takže som Vianoce ani neoslavovala a bola úplne sama. Stratila som veľa kamarátov z intráku za tú dobu. A nejako mám dojem, že som určite ešte na niektoré zlé veci, ktoré sa mi stali, zabudla.

Nikdy predtým som netrpela depresiami ani úzkosťou, ale už nemôžem povedať to isté. Boli dni, kedy som nedokázala vyliezť z postele, bola som akoby fyzicky aj psychicky paralizovaná. Hodiny som len scrollovala po Facebooku či Instagrame (zízať na stenu sa nedalo, snažila som sa vyhýbať rozmýšľaniu ako najviac sa dalo). Nič ma nebavilo, nič som si neužívala. A pretože som sa vyhýbala rozmýšľaniu a nemohla som odložiť mobil až kým som nebola tak unavená, že som už ani nevidela, totálne som zničila svoj spací režím. Mesiace som chodila spávať okolo 6 ráno. Keď som šla v lete domov, tak sa to znormalizovalo, väčší extrém boli tieto Vianoce, kedy som týždeň spala od 12 na obed do 8 večer. Raz som dostala obrovskú úzkosť pri pozeraní dokumentárnej série Explained: The mind, kde bola epizóda o úzkosti. Všetky moje problémy boli vždy v mojej mysli, nedalo sa na to nemyslieť. Pozerala som kopu najhlúpejších reality shows - čím viac hlúpejšie a čím viac drámy, tým lepšie. To ma aspoň rozptýlilo. Pripadala som si, že nemám v  ničom na výber, dochádzali mi možnosti, pripadalo mi, že som zlyhala v každej jednej oblasti života. Neznášala som seba aj svoj život.  Nevedela som, čo mám robiť. A napriek tomu, čo som si sľúbila pred 10 rokmi, myšlienky na samovraždu sa vrátili. Hoci som si rýchlo uvedomila, že ani to si  nemôžem dovoliť spraviť. Nielenže by to mojich rodičov úplne zničilo, ešte by aj mali na starosť moje dlhy.

Počas toho roka som prestala komunikovať z rodičmi. Čo bola moja najväčšia chyba. Bála som sa, že ich sklamem, že si takisto budú  myslieť, že som zlyhala vo všetkom, že mamina mi už nebude naďalej písať, aká je na mňa hrdá (koniec-koncov nemá byť na čo). Na začiatku januára som šla domov, to mi neskutočne pomohlo. Povedala som svojim rodičom (skoro) o všetkom, sú mojou najväčšou podporou a ja som im za všetko veľmi vďačná. Keby sa s nimi rozprávam, požiadam o pomoc, ten rok nemusel byť až  taký hrozný.

Ak prechádzate niečim podobným, prosím, vyhľadajte pomoc. Ja som chodila 4 mesiace ku psychologičke, ktorú máme v škole a veľmi mi pomáhalo porozprávať sa s niekym, komu môžem povedať čokoľvek a nebude ma súdiť. Pretože inak som sa cítila veľmi osamelo a že mi nikto nerozumie. 
Nemusíte nutne ísť za psychologičkou, niekedy stačia rodičia či kamaráti.

Ako hovorím, januárova návšteva doma mi brutálne pomohla po psychickej stránke. Tento rok som mala zatiaľ jeden panický záchvat a jeden asi trojdňový záchvat úzkosti, ale to bolo všetko ešte v januári a prekvapivo, odvtedy som v pohode. Nehovorím, že život je ľahký, ale už viem, že nie som sama a netrpím depresiou a úzkosťami. Dokonca ani teraz, keď sa každý deň viac a viac obávam súčasnej svetovej situácie a nutne chcem ísť domov, tak je moja psychika v normále. Napriek celosvetovej pandémii a neistotou čo bude ďalej, je môj rok zatiaľ o dosť lepší než ten predchádzajúci.
Je veľká šanca, že sa mi to niekedy vráti, bežne sa to stáva, plus môj dedko je 35 rokov na antidepresívach. Ale urobím všetko preto, aby som to udržala pekne pod kontrolou.

Toto bol asi ten najnáročnejší a najdôležitejší článok, čo som za vyše 7 rokov napísala, ale dúfam, že niekomu pomôže. Pretože o tomto treba diskutovať, nesmie to byť vnímané ako tabu, to narobí oveľa, oveľa viac škody, než úžitku.

Kam sa obrátiť o pomoc?
Zoznam liniek dôvery

Komentáre