Maľovanie celého bytu? Najhorší nápad na svete!


Maľovať náš byt sme sa chystali dobrých desať rokov. Strašne moc som chcela zmeniť farbu našej izby (ideálne na fialovú), pretože naša stena bola už v katastrofálnom stave. 
Teraz nám to, žiaľbohu, vyšlo a fakt sa u nás maľovalo.
Jedny z najhorších dvoch týždňov môjho života.
Dopredu varujem, tento článok nebude o dúhových jednorožcoch, bude dosť pesnimistický a plný sťažovania sa.
Enjoy!

Celé maľovanie sa vybavilo dosť na rýchlo. Mama stretla u babky na záhradke maliara a o dva týždne sme mali maľovať. Ponosila som krabice z roboty a tak začali pekelné dva týždne.
Tento článok píšem v piatok, dvadsiateho druhého. Posledné skutočné voľno som mala v utorok. Ten minulý. A aj to sme mali o ôsmej ráno v robote poradu, takže som cez svoj voľný deň vstávala skôr, než keď idem do roboty a to kvôli hodine.
V stredu som celý deň robila, vo štvrtok som cestovala do Bratislavy kvôli Predodletovému semináru do Anglicka, čo organizovala agentúra Interstudy. Praktické informácie typu čo treba vybaviť pred odletom a hneď po, čo s doktormi a podobné veci (o tom možno napíšem niekedy pred alebo pod odletom). Celý seminár trval polhodinu, všetky informácie z neho nám vraj pošlú, takže hlavne, že som sa zas poriadne nevyspala. MHD mi ušla pred nosom, vďaka čomu som mala vyše hodinu času, lebo s ďalšou MHD som už nestíhala ten vlak, na ktorý som chcela. Pomotala som sa trochu po meste (zistila som, že ani tráviť čas v kníhkupectve ma už toľko nebaví), nenašla som ani ten Levaduľový festival a šla som na stanicu. Tam ľudí, akoby odtiaľ mesiac nechodili vlaky, z čoho som mala dosť klaustrofobický stav a to ani klaustrofóbiou netrpím. Hlavne, že som cestou tam čítala Hygge (čo bolo mimochodom super), ale tá irónia...

Hodiny ignorujte, viem, že to vyzerá otrasne a treba kúpiť nové.
Takto pred týždňom, v piatok, som už upratovala. A nadávala. V duchu, ale strašne moc. A to v celom nadchádzajúcom týždni. V nedeľu sa totiž mala maľovať naša izba, o ktorú sa delím s bratom. Upratovala som od nejakej jedenástej do šiestej, s možno hodinovou pauzou dokopy. Všetko z mojich políc, oblečenie zo skrine, všetko išlo do krabíc.
Cez víkend som zas robila dvanástky.
(A nadávala, lebo som sa zas nemala ako poriadne dostať domov, nakoľko ani kolegyňa, čo ma niekedy vozí, ani tato a jeho kolega, ktorý nás berie. Lebo tie spoje sú totálne nahovno. Nikoho totiž očividne netrápi, že ľudia robiaci v obchoďáku končia o deviatej. A že ich je dosť... Takže cez víkend ide autobus o 20.45 a posledný o 22.15. Medzi tým ide o pol vlak, ktorý stojí vo vedľajšom meste a nič odtiaľ nejde, takže by som musela po celom dni na nohách sa trepať peši. V sobotu sa ale po mojej sťažnosti kamarátka ponúkla, či ma po mňa prísť, čo som nadšene prijala a v nedeľu som si brala taxík... Už tak 5x za posledné dva týždne.)
Ale naša izba vyzerá pekne. Chcela som síce inú fialovú, ale dosť sa mi to páči. A je tam čierny štvorec, do ktorého chce brat nakresliť znak Assassin´s creed.

Obývačka
V pondelok som mala voľno, čo znamená, že všetky veci, čo šli v piatok do krabíc, šli v pondelok von. Zas kopu roboty, minimum oddychu a kopu nadávania.
V utorok a v stredu ma čakali ďalšie dvanástky.
Na štvrtok som si dávala naschvál voľno ešte vyše mesiaca dozadu, lebo som mala narodeniny. Nuž, nie som si istá, či v zozname najhorších narodenín neporazili tie z pred cca troch rokov, kedy som si rozbila notebook.
Zobudila som sa o pol deviatej (!) a môj klasický každoročný narodeninový plán – nepohnúť celý deň ani prstom – totálne zlyhal. Doma bol len tatino a spolu sme museli vypratať zvyšok bytu. Naša izba je plná krabíc (k svojmu stolu sa ani nedostanem), čosi sme zaniesli k babke (býva dve poschodia nad nami – aspoňže tak!)... Strašne veľa zbytočností hlavne z obývačky – zbierka LP platní zabrala dve veľké krabice a to ich rodičia vytiahli zo skrine asi po takých 15 rokoch – boli v skrini, odkedy sme sa sem nasťahovali. Nebol čas triediť, vyhadzovať veci, skrátka sme balili milión veci zozbieraných za množstvo rokov. Okolo tretej prišiel brat, o také dve hodiny aj mama, ja som potom prestala, ale celkovo sme skončili a šli spať až okolo polnoci.
(Vážne jediné pozitívum bolo, že Demi Lovato vydala novú pesničku - yay! Hoci sa tam priznáva, že znova prepadla alkoholizmu, takže neviem, nakoľko sa z toho dá tešiť.)

Kuchyňa a chodba. O dosť tmavšie, než sme čakali.
Dnes bolo už teda všetko porobené (až na pár detailov, ako dať igelity na koberec v obývačke a podobne), ale aj tak ma budili ešte pred deviatou, aby som sa naraňajkovala a mohla sa zakryť kuchyňa a rodičia odišli na chatu. My s bratom sme ostali sami doma. Mimochodom, mala som veľmi, veľmi nízke očakávania od dnešku. Musel sa odpojiť internet, fungujem len na dátach, takže na svoj plán doháňať seriálové resty som mohla zabudnúť (aj na novú epizódu The Four), vedela som, že sa nevyspím poriadne a potom ma čakali ďalšie dva celé dni v robote. Napriek tomu, že som nečakala, že tento deň bude bohvieaký, úplne predčil hocijaké moje očakávania. A nie v dobrom slova zmysle. Bratovi, ktorý sa včera celý deň naťahoval s nábytkom, keď ho s tatinom presúvali, bolo celý deň zle, vracal a ja som ho obskakovala. Toľko k nejakému voľnému dňu.

Víkend teda zas celý robím, v pondelok mám voľno (čo znamená veľa upratovania), v utorok, v stredu zas v práci a až vo štvrtok, čo je takmer o týždeň, si hádam konečne oddýchnem.
Takže umieram. Nie raz mi napadlo, že by som mala dať v práci výpoveď, nech si môžem konečne oddýchnuť (hoci si to kvôli Londýnu samozrejme nemôžem dovoliť). Už dávno som nebola tak zničená a nebolo mi do plaču tak veľmi ako za posledný týždeň. Kamarátov stále otravujem svojimi sťažnosťami, lebo proste potrebujem povzbudiť.
Ono práca sama o sebe sa dá. Upratovanie samo o sebe sa dá. Ale dokopy je to vražedná kombinácia a proste to nezvládam. Neviem sa dočkať, kedy to bude všetko za mnou.
Skrátka... verte mi. Maľovať celý byt je peklo v žiarivých farbách.

(Edit z dneška.V pondelok som si predsa len aspoň trošku oddýchla, lebo ma bolela hlava. V utorok prešiel deň v práci veľmi rýchlo, ale včerajšok bol nekonečný. A dnes mám konečne, konečne pokoj! Stále je síce kopu vecí nepovybalovaných, ale tie sú mojich rodičov, takže tie si musia roztriediť oni.
Ale konečne je to za mnou!)

Komentáre