Nechcem deti.
Keď sa väčšinu ľudí
spýtate na ich vysnenú budúcnosť, figurujú v nej deti. Jedno,
dve, päť... Nuž, ja to o sebe povedať nemôžem.
Tento článok som mala v
hlave už aspoň tak dva mesiace (spolu s ďalším, ktorého ste sa
tiež ešte nedočkali... ups). Včera sa ale stalo niečo, čo mi toto
všetko potvrdilo a zároveň vyvrátilo. Ale pekne poporiadku.
Ako ženy už odmalička
počúvame ako raz budeme mať deti. Ako malé dievčatká dostávame bábiky, staráme sa
o ne, kočíkujeme ich. Okolo toho 10-13 roku dostaneme prvú
menštruáciu – telo nám hovorí, že je naša maternica
pripravená. A hoci sme stále sami deťmi, už vtedy máme za sebou
kopu rokov, kedy počúvame, že raz budeme matkami. Ako dieťa som
sa tým nezaoberala – keď to ľudia vravia, asi to tak teda bude,
no. Ako tínedžerka som to vôbec neriešila. Keď sa ma niekto
spýtal, koľko chcem mať v budúcnosti detí, vždy som povedala,
že tak jedno. Hypoteticky. Niekedy po tridsiatke. Keď získam titul, budem mať stabilnú robotu, pocestujem...
Keď som mala dvadsať,
odišla som pracovať do Švédska. Tá obnášala státie uprostred
obchoďáku – denno-denne tam deti behali, kričali, revali a ja
som ich začala doslova neznášať. Počas jedného z mojich
posledných dní tam som s nimi mala najhorší zážitok. Jedno
decko začalo revať a v nasledujúcich pár sekundách sa pridalo
tak ďalších desať. Doslova mi pripomenuli svorku vlkov (akurát
nie sú také krásne a roztomilé). Verte mi, ak ste niečo takéto
nezažili, tak netušíte, aká silná ozvena v tých obchodných domoch je. Nasledovali dva mesiace v kníhkupectve. Pred Vianocami. Zdalo
sa, že niektorí rodičia si pomýlili kníhkupectvo s detským
kútikom. Opäť tam revali, behali a pridal sa aj zvuk hracích
knižiek. S pauzami som pracovala s ľuďmi tri roky (a stále
pracujem) – obchody, reštaurácie a podobne. Vždy som sa len
utvrdila v tom, že ich fakt nemám rada a nie je to nič pre mňa.
Včera bol ale veľmi
zaujímavý deň, ktorý čiastočne zmenil to, ako zmýšľam o deťoch.
V prvom rade som si uvedomila, že si nepamätám, kedy (a či
vôbec!) som vo svojom dospeláckom živote vôbec s deťmi trávila
nejaký ten čas. Nemyslím tým nejaké náhodné – také, čo mi
v robote ničia nervy – ale také, ktoré majú za rodičov
niekoho, koho poznám. Mám 23 rokov a nemám zas nejaký široký
okruh kamarátov – a skoro všetci sú študenti. Takže taký ten
baby boom v mojom okolí ešte nezačal.
Včera sme však mali
menšie stretnutie so štyrmi bývalými spolužiačkami zo strednej
a bývalou triednou. Triedna a dve spolužiačky už deti majú –
všetky vo veku od sedem týždňov do takmer dvoch rokov. Poviem
vám, od nadšenia som veru neskákala, keď ich tam priviedli.
Po nejakej tej dobe som
zistila, že sú všetky naozaj zlaté. Tá najmladšia tam len tak
ležkala a hýbala malinkými ručičkami a nožičkami, tá
najstaršia polovicu času prespala a druhú prechodila, ale bola
veľmi hravá a usmievavá. Takže veľké odhalenie pre mňa –
ukázalo sa, že vlastne deti neneznášam! (Tiež vás vždy
iritovalo, že k tomuto slovu nemáme poriadny zápor?!) Aspoň teda nie
všetky. Asi len tie náhodné cudzie uvrešťané. Vlastne som mala
šťastie – až na pár náhodných vzlykov ani jedno nerevalo, čím
sa veru moje sympatie riadne zvýšili.
Všetky tri čerstvé
maminy žiarili šťastím a bolo vidno ako veľmi svoje dcérky
ľúbia. Vo mne sa však nič nepohlo – ani na sekundu som si
nevravela, že aj ja chcem také zažiť. Najmladšie tam ovrackalo mame blúzku,
stredné (deväťmesačné) treba v noci kojiť každú hodinu a to
takmer dvojročné malo kopu energie hneď po zobudení a už
neobsedelo. Absolútne ma to neláka. Ani trochu.
Podľa mňa by bola oveľa
väčšia zábava byť tetou – hrať sa s dieťaťom, pozerať
rozprávky, brať na výlety, čítať Harryho Pottera či Alicu v
krajine zázrakov, rozmaznávať... a potom pekne vrátiť. To znie
fajn. Ale tehotenstvo aj pôrod podľa mňa patria k najdesivejším
veciam na svete a nemám absolútne žiadnu túžbu si nimi prejsť.
Radšej si kúpim mačku. (S potencionálnym partnerom budem ochotná diskutovať aj o psovi.)
Samozrejme, nikto nevie,
čo bude v budúcnosti. Možno za desať rokov zmením názor a to je
v pohode. Alebo ho nezmením a aj to je v pohode. Ak ho však zmením,
tak jedine preto, že ja sama budem chcieť a cítiť to tak. Nie
preto, že sa to patrí,alebo pre nejaký podobne hlúpy “argument“.
Nesúhlasím s tým, že človek nemôže mať bez dieťaťa
plnohodnotný život. Alebo že bez neho nebude šťastný. Plus
planéta je preľudnená, takže vlastne ešte aj zachraňujem
planétu.
Moji rodičia o mojom
rozhodnutí vedia. Tatovi som to spomenula medzi rečou dva-tri
mesiace dozadu a nejako to neriešil. Mamina... nuž, tá to vie roky a z času na
čas spomenie, že chce vnúčatko, načo jej poviem,
nech to rieši s bratom (ale ten má 18 a vzťah v nedohľadne -
podobne ako ja). Tiež mi stihla povedať, že podľa nej nemôžem
byť bez dieťaťa šťastná a že určite si to časom rozmyslím.
Ale taktiež povedala, že ona len chce, aby som bola šťastná - či už s dieťaťom alebo bez neho,
takže hoci s ňou nesúhlasím, nemôžem jej to vyčítať, chce mi
len dobre.
Každopádne, väčšina
ľudí proste mávne rukou, že veď si to rozmyslíme (nielen ja,
ale vlastne každý, kto to vníma rovnako). Rozhodnutie nemať deti
je ešte stále tabu. S mojou terajšou spolužiačkou sme mali výmenu názorov na túto tému - tá mi doslova tvrdila, že mať deti je zmyslom života každého človeka.
Nuž, a oveľa väčšie tabu je to u žien. Ako som spomínala na začiatku článku, my sme už odmalička akosi pripravované na materstvo. U chlapov sa to akceptuje oveľa viac. A pritom si v súčastnosti čoraz viac žien (a vlastne ľudí celkovo) vyberá túto možnosť. A to z rôznych dôvodov - ekonomického, environmentálneho (preľudnenie), kariérneho... Na Youtube nájdete hneď niekoľko videi aj slovenských youtuberiek, ktoré hovoria o svojich dôvodoch, prečo sa takto rozhodli.
Každopádne, to, či budem mať deti, je len moja vec (to vlastne platí o každom). Tvrdenie, že bezdetní ľudia nemôžu mať plnohodnotný život je však veľmi škodlivé. Nielen preto, že spôsobuje tlak spoločnosti a ak mu ľudia, ktorí deti nechcú, či sa na to ešte necítia podľahnú, môže to priniesť veľa škody nielen im, ale aj dieťaťu. Je žiaľ veľa ľudí, ktorí ľutujú, že to dieťa mali a nedokážu ho ľúbiť toľko, čo by potrebovalo.
Druhý dôvod, prečo je toto tvrdenie veľmi škodlivé a veľmi necitlivé je to, že množstvo ľudí deti chce a nemôže mať. Čo je pre nich ťažké samo o sebe - nemusia k tomu počúvať takéto reči.
Aby som to teda zhrnula - táto (či obdobná veta) nepomáha absolútne nikomu.
Hey dear! I loved your post and already followed you! I want invite you to visit and follow my blog if you want <3
OdpovedaťOdstrániťwww.pimentamaisdoce.blogspot.com