Nechcem deti.

Keď sa väčšinu ľudí spýtate na ich vysnenú budúcnosť, figurujú v nej deti. Jedno, dve, päť... Nuž, ja to o sebe povedať nemôžem.

Tento článok som mala v hlave už aspoň tak dva mesiace (spolu s ďalším, ktorého ste sa tiež ešte nedočkali... ups). Včera sa ale stalo niečo, čo mi toto všetko potvrdilo a zároveň vyvrátilo. Ale pekne poporiadku.

Ako ženy už odmalička počúvame ako raz budeme mať deti. Ako malé dievčatká dostávame bábiky, staráme sa o ne, kočíkujeme ich. Okolo toho 10-13 roku dostaneme prvú menštruáciu – telo nám hovorí, že je naša maternica pripravená. A hoci sme stále sami deťmi, už vtedy máme za sebou kopu rokov, kedy počúvame, že raz budeme matkami. Ako dieťa som sa tým nezaoberala – keď to ľudia vravia, asi to tak teda bude, no. Ako tínedžerka som to vôbec neriešila. Keď sa ma niekto spýtal, koľko chcem mať v budúcnosti detí, vždy som povedala, že tak jedno. Hypoteticky. Niekedy po tridsiatke. Keď získam titul, budem mať stabilnú robotu, pocestujem... 

Keď som mala dvadsať, odišla som pracovať do Švédska. Tá obnášala státie uprostred obchoďáku – denno-denne tam deti behali, kričali, revali a ja som ich začala doslova neznášať. Počas jedného z mojich posledných dní tam som s nimi mala najhorší zážitok. Jedno decko začalo revať a v nasledujúcich pár sekundách sa pridalo tak ďalších desať. Doslova mi pripomenuli svorku vlkov (akurát nie sú také krásne a roztomilé). Verte mi, ak ste niečo takéto nezažili, tak netušíte, aká silná ozvena v tých obchodných domoch je. Nasledovali dva mesiace v kníhkupectve. Pred Vianocami. Zdalo sa, že niektorí rodičia si pomýlili kníhkupectvo s detským kútikom. Opäť tam revali, behali a pridal sa aj zvuk hracích knižiek. S pauzami som pracovala s ľuďmi tri roky (a stále pracujem) – obchody, reštaurácie a podobne. Vždy som sa len utvrdila v tom, že ich fakt nemám rada a nie je to nič pre mňa.

Včera bol ale veľmi zaujímavý deň, ktorý čiastočne zmenil to, ako zmýšľam o deťoch. V prvom rade som si uvedomila, že si nepamätám, kedy (a či vôbec!) som vo svojom dospeláckom živote vôbec s deťmi trávila nejaký ten čas. Nemyslím tým nejaké náhodné – také, čo mi v robote ničia nervy – ale také, ktoré majú za rodičov niekoho, koho poznám. Mám 23 rokov a nemám zas nejaký široký okruh kamarátov – a skoro všetci sú študenti. Takže taký ten baby boom v mojom okolí ešte nezačal.

Včera sme však mali menšie stretnutie so štyrmi bývalými spolužiačkami zo strednej a bývalou triednou. Triedna a dve spolužiačky už deti majú – všetky vo veku od sedem týždňov do takmer dvoch rokov. Poviem vám, od nadšenia som veru neskákala, keď ich tam priviedli.

Po nejakej tej dobe som zistila, že sú všetky naozaj zlaté. Tá najmladšia tam len tak ležkala a hýbala malinkými ručičkami a nožičkami, tá najstaršia polovicu času prespala a druhú prechodila, ale bola veľmi hravá a usmievavá. Takže veľké odhalenie pre mňa – ukázalo sa, že vlastne deti neneznášam! (Tiež vás vždy iritovalo, že k tomuto slovu nemáme poriadny zápor?!) Aspoň teda nie všetky. Asi len tie náhodné cudzie uvrešťané. Vlastne som mala šťastie – až na pár náhodných vzlykov ani jedno nerevalo, čím sa veru moje sympatie riadne zvýšili.

Všetky tri čerstvé maminy žiarili šťastím a bolo vidno ako veľmi svoje dcérky ľúbia. Vo mne sa však nič nepohlo – ani na sekundu som si nevravela, že aj ja chcem také zažiť. Najmladšie tam ovrackalo mame blúzku, stredné (deväťmesačné) treba v noci kojiť každú hodinu a to takmer dvojročné malo kopu energie hneď po zobudení a už neobsedelo. Absolútne ma to neláka. Ani trochu.

Podľa mňa by bola oveľa väčšia zábava byť tetou – hrať sa s dieťaťom, pozerať rozprávky, brať na výlety, čítať Harryho Pottera či Alicu v krajine zázrakov, rozmaznávať... a potom pekne vrátiť. To znie fajn. Ale tehotenstvo aj pôrod podľa mňa patria k najdesivejším veciam na svete a nemám absolútne žiadnu túžbu si nimi prejsť. Radšej si kúpim mačku. (S potencionálnym partnerom budem ochotná diskutovať aj o psovi.)

Samozrejme, nikto nevie, čo bude v budúcnosti. Možno za desať rokov zmením názor a to je v pohode. Alebo ho nezmením a aj to je v pohode. Ak ho však zmením, tak jedine preto, že ja sama budem chcieť a cítiť to tak. Nie preto, že sa to patrí,alebo pre nejaký podobne hlúpy “argument“. Nesúhlasím s tým, že človek nemôže mať bez dieťaťa plnohodnotný život. Alebo že bez neho nebude šťastný. Plus planéta je preľudnená, takže vlastne ešte aj zachraňujem planétu.

Moji rodičia o mojom rozhodnutí vedia. Tatovi som to spomenula medzi rečou dva-tri mesiace dozadu a nejako to neriešil. Mamina... nuž, tá to vie roky a z času na čas spomenie, že chce vnúčatko, načo jej poviem, nech to rieši s bratom (ale ten má 18 a vzťah v nedohľadne - podobne ako ja). Tiež mi stihla povedať, že podľa nej nemôžem byť bez dieťaťa šťastná a že určite si to časom rozmyslím. Ale taktiež povedala, že ona len chce, aby som bola šťastná - či už s dieťaťom alebo bez neho, takže hoci s ňou nesúhlasím, nemôžem jej to vyčítať, chce mi len dobre.

Každopádne, väčšina ľudí proste mávne rukou, že veď si to rozmyslíme (nielen ja, ale vlastne každý, kto to vníma rovnako). Rozhodnutie nemať deti je ešte stále tabu. S mojou terajšou spolužiačkou sme mali výmenu názorov na túto tému - tá mi doslova tvrdila, že mať deti je zmyslom života každého človeka.

Nuž, a oveľa väčšie tabu je to u žien. Ako som spomínala na začiatku článku, my sme už odmalička akosi pripravované na materstvo. U chlapov sa to akceptuje oveľa viac. A pritom si v súčastnosti čoraz viac žien (a vlastne ľudí celkovo) vyberá túto možnosť. A to z rôznych dôvodov - ekonomického, environmentálneho (preľudnenie), kariérneho... Na Youtube nájdete hneď niekoľko videi aj slovenských youtuberiek, ktoré hovoria o svojich dôvodoch, prečo sa takto rozhodli.

Každopádne, to, či budem mať deti, je len moja vec (to vlastne platí o každom). Tvrdenie, že bezdetní ľudia nemôžu mať plnohodnotný život je však veľmi škodlivé. Nielen preto, že spôsobuje tlak spoločnosti a ak mu ľudia, ktorí deti nechcú, či sa na to ešte necítia podľahnú, môže to priniesť veľa škody nielen im, ale aj dieťaťu. Je žiaľ veľa ľudí, ktorí ľutujú, že to dieťa mali a nedokážu ho ľúbiť toľko, čo by potrebovalo.

Druhý dôvod, prečo je toto tvrdenie veľmi škodlivé a veľmi necitlivé je to, že množstvo ľudí deti chce a nemôže mať. Čo je pre nich ťažké samo o sebe - nemusia k tomu počúvať takéto reči. 

Aby som to teda zhrnula - táto (či obdobná veta) nepomáha absolútne nikomu.