Vo víre príprav a jedno zamyslenie

Ako som spomínala už v minulom článku, nastúpila som do štvrtého ročníka. A k tomu sa viaže nielen maturita, ale aj stužková a všetko možné s tým spojené. Učitelia od nás chcú veľa vecí (ja viem, čo som minule písala, zahovorila som to :/), takže akosi mám málo času a aj keď si nejaký nájdem, som taká unavená, že nie som schopná vyprodukovať nič užitočné. Knihu som neotvorila už od utorka (aj to som asi desať strán dala), v seriáloch mám veľa restov... 

V škole prakticky neriešime nič iné, ako tú stužkovú, ktorá sa nám pomaly blíži. V stredu sme sa konečne dohodli na programe, v ktorom sú prekvapivo zakomponovaní všetci okrem jedného spolužiaka. Ja sama som nemala v pláne sa zapájať do ničoho, ale nakoniec som sa do toho dobrovoľne pustila, keď vymysleli tancovanie. Tri skupiny po siedmych ľuďoch, každá skupina má dve pesničky. A ja som si povedala, že to bude zábava. Naša skupina má Pulp fiction a Gangnam style (tej pesničky sa už asi nezbavím do konca života), zvyšné dve Thriller, Hey Mama, Macarenu a čosi z Pomády. Myslím. Skrátka šesťdesiate roky. 

My sme už aj začali nacvičovať - hneď včera ráno, nakoľko začíname oficiálne treťou hodinou. Poviem vám, že ten Gangnam style vyzerá oveľa jednoduchšie, než naozaj je. 

Avšak, toto nie je to, kvôli čomu som sa rozhodla napísať tento článok. Vlastne zámer je úplne iný. Takže, aby som vám trochu priblížila pointu tohoto článku, jeho inšpiráciou bola jedna včerajšia konverzácia s kamarátkami. Vyzeralo to asi takto: 

Ja: ,,Budúci týždeň by som mala mať oznamká."

,,A fotky už máš?"

,,Nie. My sa nejdeme fotiť. Asi použijem tú facebookovú." 

,,Ti šibe? Na oznamko by si sa mala fotiť. Je to úplne bežné." 

Tak, to je veľmi skrátená verzia siahodlhej konverzácie. Trochu ma zamrzelo, ako sa k tomu postavili, no ale tak čo.
Ono je to tak, že my sme si neplatili fotografa, ale každý sa odfotí sám, prípadne použije fotku podľa vlastného uváženia. Ja ako príšerne nefotogenický človek, ktorý na trištvrte fotkách vyzerá ako idiot, vôbec nemám ambíciu sa nutne fotiť. Obzvlášť, keď mám fotku, kde výnimočne vyzerám dobre a páčim sa tam aj sama sebe. A čo, že ju mám na Facebooku? Fotograf ma môže odfotiť aj tak, že tam budem vyzerať ako debil. V skvelej kvalite.

To ma prinútilo sa nad tým trochu zamyslieť. Nad tým, či som naozaj trochu mimo, alebo ich reakcia bola priveľmi prehnaná. Predsa len to je moja vec. Ono tablo či fotky na dverách sú niečo iné... Tam ich uvidia cudzí ľudia. Oznamká sa neposielajú vysokým školám, ani žiadnym verejným inštitúciam. Fotku vám nepoužijú na doklady. Oznamko porozdávate kamarátom a rodine a povedzme si otvorene, že tí vás už videli všelijako. Navyše tá fotka bude mať 2x3cm, takže to by ste asi museli fotiť prastarým mobilom, aby bola fotka viditeľne v zlej kvalite. 

Keby som sa chcela zamýšľať až priveľa, asi by som dospela k záveru, že samotné oznamká nie sú veľmi potrebné, lebo každý vie, že maturujete. A ak nie, tak im to poviete. Ale samotný význam nie je dôležitý, páči sa mi to, takže fakt nepindám, aby bolo jasné. My máme úplne úžasné a fakt sa teším na to, keď už budú vytlačené. :3 Ale naozaj mi príde trochu zbytočné míňať kvôli nim peniaze za fotografa. Teda nie, inak. Pokiaľ to chcete, pokiaľ o to stojíte a spraví vám to radosť, nie je to zbytočné. Ale ja osobne som si nikdy nepotrpela na to, aby som robila veci len preto, že je bežné ich robiť. Lebo to robia ostatní, musím aj ja?

Ale predsa len, baby výtvarničky sa niekedy budúci týždeň idú sami fotiť, tak možno sa k nim pridám. Uvidím. Ale nech sa rozhodnem akokoľvek, je to moje rozhodnutie, do ktorého mi nemá kto čo pindať. 

Asi len to som chcela. 

A samozrejme váš názor uvítam :)